NFO.SK

• Index
• Freehosting
• Spyros
• Archív

ManHimself in Šarm magazine

manhimself | 24-11-2005 | počet komentárov (1)
tagy: Literatúra| Netriedené| Spolo�?nosť

„Krátka poviedka nikdy nemala hrdinu. Miesto toho má sociálnu skupinu, ktorá žije v neustálom strachu.“

Elegantná avantgarda prenikla už aj do najvä�?šieho mainstreamu, ke�? moja horko sladká, senzitívna poviedka „Duša noci“ bola publikovaná v �?ísle 48/05 jedného z najpredávanejších týždenníkov na Slovensku Šarm. Svet, vesmír je však problematické miesto, a tak som ju ako správny mystifikátor zverejnil pod pseudonymom.

Najlepšie diela nikdy nevysvetľujú jednoducho vedecké myšlienky, ale transformujú ich – �?ierne diery, umelá inteligencia, nepochopiteľné cudzie kultúry – do �?asto nevysvetliteľných poetických trópov. Zavedú nás na divokú, zbesilú a napínavú štvanicu sprevádzanú pochybnosťami, napriek �?asu a do svetov, kde ni�? naozaj nie je také, ako sa zdá…

V nasledujúcej poviedke vám ponúkam vzrušujúce a sugestívne hľadanie v uliciach a alejach zni�?eného, ale stále ešte živého, budúceho tretieho sveta, hľadanie nie�?oho, �?o je rovnako prchavé dnes ako v minulosti, ke�? si Pilát pred tisíckami rokov umýval ruky – totiž pravdy.

Duša noci

Zima prichádza na vodu rovnako ako na zem, i ke�? tu nie sú listy, ktoré by opadali. Vlny, ktoré boli v�?era jasné a ostro modré, sú dnes pod blednúcou oblohou zelené, matné a studené. Prechádzala som sa celé hodiny po pláži, a cítila zimu, ktorá v noci prišla; piesok sa mi hnal cez topánky a spŕška mi má�?ala nohavice menšestrákov. Oto�?ila som sa chrbtom k moru a ostrým koncom palice, �?o som našla napoly zastr�?enú v zemi, som napísala do piesku láska.

Odišla som na hotelovú izbu a vedela, že Jadran za mnou ni�?í moju prácu.

Už niekoľko dní som pozorovala, že si ma všíma mladý muž, ubytovaný v tom istom hoteli. Viackrát sme si vymenili úsmev a aj on mi bol veľmi sympatický. Nikdy som si veľmi neverila, zvlášť, �?o sa týka mužov. Lenže jeho pozvaniu na suché Martini som nedokázala odolať. Zdal sa mi stále viac a viac o�?arujúci, a roztomilý sa mi javil aj jeho zlozvyk (no nie, už to zase robí!) okusovať si nechty a pľuť ich okolo seba ako šupky nejakých semienok, i ten zmätený výraz, ktorý sa mu vždycky objaví v tvári, ke�? použijem nejaké dlhšie slovo.

Ďalší ve�?er sa konala veľká party u jeho priateľa, a ja som sa celý deň nedokázala za�?ítať do knihy Marcela Prousta Zmiznutá Albertina, ktorú milujem. Prišiel po mňa autom s otvoreným strešným oknom a vyrazili sme ku kamarátovej vile nad Dubrovníkom, v kopcoch. Po dlhej sieste boli všetky obchody otvorené. Na dlaždice so vzorkou rybacej kosti sa liala hudba a svetlo. Pripojili sme sa k všeobecnej vrave húkajúcich klaksónov a revúcich motorov a razili si cestu davom.

A potom, naraz – ke�? sme sa kone�?ne dostali z mesta – zbadali sme hviezdy. V ten ve�?er boli vidieť všetky, trblietavý závoj nad šedo�?iernymi horami. Čoskoro sme dobehli �?alšie autá, �?alší hostia smerovali na ve�?ierky vo veľkých vilách. Napravo horel oheň, ľudia tancovali a mihali sa ako strašidlá za kmeňmi stromov. Prešli sme kovanou železnou bránou a pred nami sa objavila priateľova vila tonúca uprostred borovíc, dnes ve�?er obklopená jazerom nablýskaných aut. Vystúpili sme. Všetky dvere boli otvorené, všetky okná žiarili. Hral sa waltz. Všade sa tancovalo. Vzal ma za ruku, vystúpili sme po mramorových schodoch k hlavnému vchodu a vošli dovnútra pod ružovú klenbu. Bol to obrovský ve�?ierok. Lampióny rozvešané medzi mohutnými sekvojami, ktoré lemovali trávniky s plátennými strieškami, orchester, hojda�?ky, švédske stoly.

Celý ve�?er bol nádherný, partner zo mňa nespustil o�?i a veľmi pozorne sa mi venoval. Ani neviem ako sme sa ocitli na poschodí v dome, v jednej z hosťovských izieb.

Dotkol sa mojich pŕs, prešiel rukou po krivke môjho stehna a milovali sme sa. Oveľa nežnejšie, než som o�?akávala, jeden druhému sme sa odovzdávali, ako by sa v našich telách vytvorila nejaká rezonancia. Ke�? sa to skon�?ilo, ležala som tam s pocitom mieru, ktorý ma však �?udne vzrušoval, a tiež moje myšlienky boli zvláštne mierne, takmer beztvaré; v tej chvíli som si pomyslela, že som sa narodila preto, aby som na všetko zabudla.

Neskôr som vyšla z izby do mraku dymu, alkoholu a smiechu, pripadala som si ako suchár, otrava, premýšľala som, �?o tu vlastne robím. Stála som tam v tme a hľadela oknom do záhrady, kde stále vedľa zarasteného pieskoviska visela tá hojda�?ka, hrdzavá a nehybná vo svetle žiariaceho vychádzajúceho mesiaca. Ešte vždy som po�?ula smiech tých dole v hale a dokonca som nejako cítila sviežosť ich o�?akávaní. Chcem povedať… �?o ke�?… kto vie… ani keby… ani keby… ani keby… ani…

Zavrtela som hlavou, vliezla späť do postele ku spiacemu milencovi a prikryla som sa. Ležala som tam, na�?úvajúc hlasom vo víriacej tme, až ma pomaly premohol spánok.

V sne som zistila, že sa usmievam.

Jednoducho ho nemôžem nenávidieť. Je to v poriadku, baby. Len prosím zostaň pri mne. Drž ma za ruku.

Komentáre