Žabí kôň (2291 m.n.m.)
spyros |
23-07-2003 |
počet komentárov (0)
tagy: Aktivity| Lezenie| Netriedené| Slovensko| Vysoké Tatry
Z cyklu na vlastnej koži uvádzame horolezecký výstup na Žabieho koňaa vo Vysokých Tatrách hrebeňom.
Streda ráno ma zastihla v rozospatej nálade a tak som ne?akane pristúpil na Yf?ino naliehanie, aby sme vyrazili na nejakú túru do Tatier, pri?om som ako iniciatívny blbec navrhol Žabieho koňa. Pobalili sme bágle a pred obedom vyrazili pod Popradské pleso. Vo veselej nálade sme obiehali valiace sa davy turistov, aby už zanedlho Spyros pochopil rozdiel medzi lezením a horolezectvom. Išlo totiž o moje prvé vážnejšie lezenie v horách.
Nad Žabím plesom sme odbo?ili vľavo z turistického chodníka a za?ali sme šlapať suťoviskom pod Rysy. Tu sme si vybrali jeden zo žľabov a vodou a machmi sme sa drali nahor. Tu bol pre mňa aj hlavný boulder, to jest kľú?ové miesto. Minulý ?as je na mieste, ke?že mi ten 200kg boulder poslala Yf?a takmer na hlavu, ale chvalabohu ho ešte chíľu pridržala. Následne sa to miesto už liezlo dosť blbo a celý som sa zasral od hliny. Potom sme sa dostali pod výrazný žľab v stene. Tu sme sa radšej zaistili na jednu dĺžku, lebo všade naokolo ?íhali nepríjemné lokre (uvoľnené skaly). Cestou sme aj našli dve staré skoby. Potom sme už len natraverzovali po polici do 12 metrového zlaňáku do Žabieho sedla. Ako teraz zisťujem, cestu prvýkrát vyliezli V. Lorenz a J. Ruman už roku 1875. Obtiažnosť II.
Yf?a ma poslala napred zlaniť do sedla a nájsť štand. To asi nemala, lebo ja som tam žiadny nenašiel a ona ma poslala ?alej za nejaký balvan, že tam musí byť. Žiadny nebol a tak si spomenula, že: “Jááj, tam treba hodiť šlingňu.” Rozumej popruh rôznej veľkosti. Ke?že som šlingňu nemal, tak som sa odistil od lana a ?upel ako kvo?ka v úzkom sedle, kým Yf?a zlaní a vybuduje štand. Túto chvíľu som využil na obzretie si môjho bydla a to som nemal robiť. Vzhliadol som na hrebeň Žabieho koòa. Pochopil som pre?o asi Lorenz s Rumanom neliezli ?alej a pre?o ho horolezci zo zaèiatku 20. st. považovali za najťažšie dostupný vrchol v Tatrách. Ten hrebeň ozaj pripomína šachovú figúrku koňa, ktorá sa akoby mimochodom obhliadala za sebou a pýtala sa Spyrosa: “Trúfneš si?” Netrúfnem! Zachvátila ma depka. Taký ostrý hrebeň predsa nemôžem ja úbožiak vyliezť. Síce v sprievodcovi je trojka (obťiažnosť III), ale mozog hovorí nie?o iné. Síce aj sprievodca (Kroutilov zo 60. rokov) nie?o mlel o expozícii ale toto ma uchvátilo, zachvátilo a udupalo do zeme.
Medzitým Yf?a zlanila, zaistila nás a ja som za?al vyratúvať možnosti zlanenia do doliny. Dalo sa vyjsť naspäť hore, ale lano už bolo dole. Na slovenskú stranu boli dva metre pod nami nejaké staré šlingne, ale naším 50 metrovým lanom by sme asi túto kolmicu nezlanili. Na poľskú stranu to vyzeralo trochu lepšie. V skuto?nosti samá päťka. Podľa Yf?i je najľahší únik priamo po hrebeni na vrchol Žabiehio koňa. To ur?ite! Hlavne ke? som videl zapráskanú dvojicu Moravákov v polke hrebeňa vlastne mierne pod hrebeňom, ?o bol ich hlavný problém.
Napokon som sa poddal a súhlasil. Medzitým sa pripravovali na zlaňák do sedla dvaja Lotyši a za?alo mierne kvapkať. Yf?a naliezla do prvej dĺžky a za?al lejak typu slejvák, krátky a intenzívny. Pobral som sa aj ja. Prvý úsek vlastne idete po šikmej a hladkej platni, ?o teda v tom daždi bola. Nohami na trenie a rukami sa držíte ostrého hrebeňa. Asi najzaujímavejšia ?asť. Lotyši ostali tr?ať v sedle a ako som sa dozvedel, mali iba 35 metrové lano. V Tatrách by mali byť štandardom dve šesdesiatky a aj istenia na štand sa dávajú tak každých 50 metrov. Prestalo pršať a tak sme zvyšné tri dĺžky dali relatívne v pohode. Treba ísť hlavne priamo po hrebeni a zbyto?ne netraverzovať zdanlivo ľahšími partiami. Zahalila nás hmla a za?alo hrmieť. Hlavne ke? sa opäť nerozprší. V druhej dĺžke je v skale zlomený friend, ale na istenie sa dá použiť. Inak hrebeň ako vyzerá majestátne, tak lezenie je pohodové a aj ma prešla hne? depka, ?o sa prejavilo na mojej nálade. Normálne som si vychutnával cestu a strmé zrázy ma nejak nedeptali. Ozaj pekná cesta.
Na vrchole sme dali zápis do knihy a radšej išli hne? pre?. Hovno vidieť a ?o je horšie hovno po?uť. Takzvané ticho pred búrkou. Z vrcholu vedú dva super vyistené zlaňovacie body umiestnené podobne ako zlaňák do sedla už nebohým exceletným skialpinistom Vladom Tatarkom. Prvý sa nachádza hne? pod vrcholom. Prístup je vyzna?ený žltými bodmi. Tu sme dobehli Moravákov a tak sme museli ?akať. Napokon sme zlanili do Žabieho vyšného sedla a z neho dole. Odtiaľ mala ísť cesta dole skalnými a trávnatými policami až na suťovisko nad Žabím plesom.
Bohužial nás opäť chytil slejvák. Teraz mu to trvalo o dosť dlhšie. Všetko naokolo za?alo hu?ať a zo žliabkov a žľabov sa za?ali valiť hektolitre vody. Obzvlášť pekný pohľad bol na západnú stenu Rysov. Po pár metroch sme došli nad jeden žľab v plne rie?nej prevádzke, kde stál posledný zo štyroch Moravákov a pripravoval sa na zlanenie cez nejakú starú skobu. Nehcelo sa nám riskovať
na šmykľavom teréne a tak sme radi zlanili aj my na ich lane. Bohužiaľ žľab bol dlhší a tak napokon aj im padlo dobre naše lano, ktoré sme naviazali na ich šesdesiatku. V celom žľabe boli fasa vodopády, tak aj taký canyondiving je adrenalínová srandi?ka. Tak sme sa dostali 50 metrovým zlanením na fajn výjazd zo žľabu a ?alej pokra?ovali klasicky suťoviskom. Tu sme si spomenuli na Lotyšov. Pol ôsmej ve?er, 35 metrové lano, všade hmla a hromy. Radšej sme pre istou zavolali Horskú službu, že možno nejakí ?ábli ostali v stene. Napokon sa hmla zdvihla a uvideli sme ich na konci druhého zlaňáku. Takže sme zrušili poplach. Aj tak ich ?akala asi pekná morda cestou dole spojená s atraktívnym no?ným pochodom. Cesta z vrcholu do Žabieho vyšného sedla je inak za III a potom dole za II.
Pri kecaní s Moravákmi prišla re? aj na fungl nového horolezeckého sprievodcu po Tatrách ?eskej proveniencie, ktorého nám ukázali. Pri popise cesty hrebeňom na Žabieho koòa bolo okrem iného napísané – Za nepriaznivého po?asia nenastupovať. Mimoriadne nebezpe?né a hrozí možnosť zrútenia. Takže tak.
Komentáre
Zanechajte komentár